Pohupuje sa zo strany na stranu. Sem a tam. Už je mu všetko jedno. Netrápi ho smäd ani hlad. Nebojoval proti ničomu. Snažil sa prispôsobiť a hrať podľa pravidiel. Takto dopadol. Až teraz má naozaj kľud. Skláňal sa a teraz je vyššie... Ponižoval sa a predsa je vyššie. Nik ho nechápe. Kedysi by sa bol kvôli tomu trápil. Teraz... Teraz je mu to jedno. Je mu všetko jedno. Nič ho netrápi. Pohupuje sa... Sem a tam... Zo strany na stranu...
Kedysi statný chlap. Prekypujúci životom,optimizmom, radosťou... Kýve sa. Pomaly a iste. Ruky má voľne spustené pri tele. Veľa si toho odniesli. Káľanie, prenášanie dreva. Stavanie domov. Odhadzovanie snehu. Snažil sa, pracoval a predsa tatko skončil. Prečo? Dokáže na to vôbec niekto odpovedať? Okolo krku hrubé lano. Hlava, spustená na hruď, sa mu opiera o to lano. Nedovolí jej klesnúť hlbšie. Drží ju. Sem a tam... Zo strany na stranu...
Jemný prievan stále pohupuje telom. Lano je také ideálne hrubé. Ani príliš tenké, mohlo by sa pretrhnúť, alebo prerezať mu hrdlo. A ani príliš hrubé, lebo by nemuselo dobre sadnúť... Skoba v plafóne je zavŕtaná tiež s neuveriteľnou precíznosťou. Musel to pripravovať. Toto evidentne nie je náhoda. Alebo výplod chorého mozgu... To je cielené... Ale prečo? Statný chlap. A teraz sa už len pohupuje. Sem a tam. Zo strany na stranu.
Čo ho donútilo k tomuto činu? Dozvie sa to vôbec niekto niekedy? Vlasy tmavé, pekne učesané, ani trhnutie s nimi nič neurobilo, stále sú opravené. Na tvári však zvláštny pokoj. Vyrovnanosť. Žiadna grimasa. Kŕč. Smútok. Iba. Aha. Tuto. Na krajíčku oka slza... Slza? Mrtvý predsa neslzia. Pokoj a slza. Umrel šťastný. Bolo to jeho vykúpenie. Z tohoto sveta. Z niečoho, čo sa mu stalo. Už je mu dobre. Iba sa len tak pohupuje. Sem a tam. Zo strany na stranu.
Zrazu prievan prestal. Telo sa ale pohupuje ďalej. To je zvláštne. Ako keby si žiadalo to, aby sa mohlo pohupovať ďalej a ďalej, viac, ešte, stále... Akoby bolo takto naprogramované. Dosiahlo čo chcelo. Nezáväzne sa pohupovať. Nemať problémy. Oddychovať. Nepočúvať zbytočné reči, odpovedať na hlúpe otázky. Pomalyčky a iste sa pohupovať zo strany na stranu. Sem a tam. Hlad a smäd nemať. Je mu dobre. Nič ho nebolí, nikto už od neho nič neche, ničím neotravuje. Iba sem a tam...
Na nohách má čierne topánky, už poriadne obchodené. Nohy mu toho asi veľa nachodili. Nohavice menžestrové. Hrubé. Starosvestské. Ale čisté. Hnedé. Hruď mu halí flanelová košeľa. Zakasaná do nohavíc. Presne a precízne. Ešte aj na tom si dal záležať. Ako mu je dobre. Plánoval to. A višlo mu to presne tak, ako si to predstavoval. Možno ani nečakal, že to tak dobre pôjde. Už sa len pohupuje sem a tam. Zo strany na stranu.
Predsa mi stále vrtá hlavou, že prečo to urobil. A ticho mu závidím. Dobre vyzerajúci, urastený chlap sa obesil. Opustil všetko čo pre neho možno malo nejakú cenu. Čosi mu jedna dlaň zviera... Zvláštny kŕč v ruke však práve vydal svoje svedectvo. Maličký papierik a na ňom jediná vec. Jeden znak ako vysvetlenie tohoto činu. Otáznik. Nič viac, nič menej. Otázka. Musela to byť otázka. To je to, čo ho obesilo. Sem a tam. Zo strany na stranu.
Taká jednoduchá vec. Otázka. Každí kladie hromadu otázok. No nie však na všetky dostane odpoveď. A predsa sa kvôli tomu neobesí. Ale on sa obesil. A tým sa vykúpil. Je šťastný. Rád. Už sa netrápi. Nikto mu nepomohol. Nodpovedal na jeho otázku. Nepripadalo im to dôležité. A predsa to bolo dôležitejšie ako si mysleli. Kvôli "malichernej" otázke umrel. Sem a tam. Zo strany na stranu.
Nepochopili ho. Nerozumeli mu. Trápil sa preto. Dal im otázku. Neodpovedali. Pripravil sa a... Je mu dobre. Pekne zvoľna sa pohupuje. Bol silný, dokázal to. Všetko vyšlo, ako chcel. Opúšťam ho. Chcem byť ako on. Už je mu dobre. Pomaly vykročím z dverí a už ho neruším. Ďalej sa pohupuje. Sem a tam... Zo strany na stranu...
